OBETOVANIE IZÁKA (Gn22,1-19)

            Boh povedal: „Vezmi svojho syna, svojho jediného, ktorého miluješ, Izáka, a choď do krajiny Morja!“ Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem.“ (22,2) Rabín Raši si predstavuje, že skôr, ako Boh riekol tieto slová Abrahámovi, prišiel k Bohu diabol a obvinil Abraháma, že z usporiadanej hostiny neponúkol Bohu ani len baránka. Nato Boh povedal satanovi: „Keby som chcel, aby predo mnou obetoval svojho syna, neodmietol by.“ „Vyskúšajme ho!“ namietol diabol. Je to istá analógia dialógu medzi Bohom a diablom, ktorý nachádzame aj v Knihe Jób.

            Ďalej rabín Raši rozvíja rozhovor medzi Bohom a Abrahámom: Keď Abrahám počul Boha „vezmi svojho syna“, povedal: „Mám dvoch synov.“ Boh mu odpovedal: „Ktorého miluješ.“ „Milujem oboch.“ Vtedy Boh povedal: „Izáka.“ (citované z Talmudu)

            Keď Boh pred rokmi povedal Abrahámovi „odíď zo svojej krajiny...“, žiadal, aby sa vzdal svojej bohatej minulosti. Keď mu teraz hovorí „obetuj mi svojho syna“, má sa vzdať svojej nádejnej budúcnosti.

            Pri požiadavke „odíď“ dostáva prísľub novej krajiny, pri požiadavke „obetuj“ Boh len pýta a nepotešuje ničím. Cesta na vrch obetovania je bez akéhokoľvek prísľubu odmeny. Tu niet nijakého riešenia, len prázdnou rukou držať sa Boha a veriť.

             Na tretí deň Abrahám pozdvihol svoj zrak a z diaľky uvidel to miesto. (22,4) Tri dni v biblickom texte predstavujú vždy časový úsek, po ktorom sa stane niečo významné. „Pán tiež vstal zmŕtvych po troch dňoch.“ (Origenes) Podľa židovskej tradície bol na vrchu Morja vystavaný Jeruzalem. Je to teda miesto, kde bol na Golgote ukrižovaný Ježiš Kristus. Podľa samaritánskej tradície vrch Morja je identický s vrchom Garizim.

             „Izák si sám niesol drevo na obetu. V tomto je symbolom Krista, ktorý si sám niesol kríž, na ktorom mal byť ukrižovaný.“ (Origenes) „Izák, hoci to predtým nevedel, cestou na horu pochopil, že to on sám má byť obetovaný. Predsa kráčal s otcom ďalej hore, s pevným odhodlaním. V srdci ich spájalo rovnaké oduševnenie. Hovorí to o vysokej duchovnej úrovni oboch.“ (rabínsky komentár)

            Keď pozeráme na príbeh obetovania Izáka iba ľudskými očami, Boh sa nám javí ako tvrdý a krvilačný. Na vrchu Morja však Abrahámova viera prechádza skúškou očisťovania. Mnohé v nej zaniklo - to „príliš ľudské“ v nej. Na vrchu Morja sa Abrahámova viera stala zrelšou, pokornejšou, lebo sa oprela o toho, ktorý je všetkého základom.

            Abram odišiel na vrch Morja sám, bez manželky Sáry. Hoci mu bola veľmi blízkou, pravdepodobne sa jej nezveril s cieľom cesty. Sára nemala Abrahámovu vieru a istotne by bránila uskutočneniu Božích plánov.

            Pritom si uvedomujeme, že Abrahám by nemohol byť tým, kým bol, bez manželky Sáry. Bola nielen jeho manželkou a matkou Izáka, ale aj spoločníčkou jeho viery a povolania. Určite pre ňu ako pre 65-ročnú nemohlo byť ľahké opustiť domov a nasledovať manžela na ceste do zasľúbenej krajiny.

            Sára je jediná žena v dejinách patriarchov, ktorej vek a smrť sú v Písme zaznamenané. (Gn 23) Hovorí to o jej výnimočnom postavení. Žila 127 rokov, pričom toto číslo je symbolické (120 je označenie maximálnej dĺžky života človeka – porovnaj Gn 6,3 a číslo 7 je číslo plnosti) a hovorí o tom, že Sára sa dožila plného, sýteho veku.

            Abrahám, keď Sára zomrela, kúpil pre ňu v Hebrone to najkrajšie miesto ako hrobku. Nevyjednával, i keď cena, ktorú majiteľ žiadal, bola privysoká. Chcel pre ňu zaobstarať to najlepšie a najvznešenejšie, čo vedel a mohol. Je to svedectvom Abrahámovej lásky k Sáre.

            Sárina hrobka v Hebrone je jedným z troch miest spomínaných v Biblii, kde je zaznamenaná legálna kúpa pôdy v Zasľúbenej zemi bez zjednávania ceny. Ďalšími takýmito miestami sú miesto pre Jeruzalemský chrám a miesto Jozefovho hrobu.

                                                                         (zdroj: Komentár k Starému Zákonu: Genezis)